Od dobrodružstva nás neodradila ani nepriaznivá predpoveď počasia. S veľkou desiatou a dobrou náladou (že sa nemusíme učiť) sme nastúpili do rannej električky. Prvá „hláška“ prišla hneď v Novej Lesnej od Majka: „Vystúpme tu a prebehnime do Starej Lesnej ku nám do záhrady. Mamka stihne určite upiecť koláč a aj naše psíky sú veľmi priateľské.“ Tejto lákavej ponuke sme odolali. Majko spolu s Jakubkom merali čas medzi jednotlivými zastávkami. Ani tu nezabudli na životné zručnosti, a to priateľstvo a spoluprácu. V Starom Smokovci nás už čakal Štefan Bačkor, prezývaný Pišta. Štefan je zakladateľom nosičského múzea a vášnivý horský nosič. Dobrodruhom ukázal výstroj nosiča, ktorá sa používala v minulosti. Cez starodávne topánky, mačky, skoby, tulenie pásy aj lyže sme sa spoločne dostali až k modernej skialpinistickej výstroji. Dobrý horský nosič nie je iba dobrým vďaka výstroji, ale aj vďaka odvahe, spolupráci, priateľstve, zdravom rozume a predovšetkým zanietení. Pišta musel tentokrát čeliť Dobrodruhom a nie žiadnej kľukatej ceste na jednu z tatranských chát. Koleso s otázkami sa rozkrútilo. Dávid: „Koľko kilogramový náklad vynesiete?“ Adamko: „Čo všetko sa hore vynáša?“ Kajka: „Čo sa robí na horských chatách s odpadkami?“ Tomi: „Je pravda, že čaj sa v zime varí zo snehu?“ Kiko: „Aké raňajky si dá nosič, keď vynáša 70 kg?“ Jakubko: „Môže byť horským nosičom aj žena?“
Po vyčerpávajúcich odpovediach nám pán Pišta ukázal film o tatranských chatách. Zaujali nás knižky a obrázky zo života horských nosičov. Hory sú krásne, spoločne sme sa však naučili, že sa k ním vždy musíme správať s úctou a rešpektom. Len človek, ktorý má v sebe všetky vyššie spomenuté atribúty sa môže stať pravým horským nosičom.
Ďakujeme pánovi Pištovi a jeho manželke za príjemnú atmosféru a nový zážitok.
Výlet do Vysokých Tatier sme ukončili sladkou bodkou. Spoločne sme navštívili cukráreň, kde sme si pochutnali na sladkých koláčikoch a zamaškrtili si.

— A. Markócsyová, M. Slivková