Dobrodružná cesta sa začala neprezradením tajomstva do poslednej chvíle. Cestu sme začali nástupom na linkový autobus smer Vikartovce. Na našej výprave však niekto chýbal – bola to Kajka. Čakala nás na „konečnej“ a z autobusu sa začali ozývať výkriky detí: „Kajka, naša Kajka je tu, čaká na nás.“ Srdečne nás privítal Kajkin ocko, pán Marián Gajan, ktorý je predsedom urbariátu vo Vikartovciach. Ukázal a porozprával nám, ako zo semienka veľkosti špendlíkovej hlavičky dokáže vyrásť obrovský strom. Naši Dobrodruhovia otázkami pána Gajana nešetrili. „A prečo tri semienka?“ opýtali sa naraz Tomi a Metodko. „Zasypeme to pieskom?“, chceli vedieť Kiko a Adamko.
My sme však nemuseli čakať 6 mesiacov, kým zo semienka vyrastie sadenica. Pre nás už boli pripravené. Naše dobrodružstvo pokračovalo cestou do lesa. Do pripravenej jamy si každí z Dobrodruhov zasadil svoj stromček. Otázky stále pokračovali, ako prvý sa ozval Jakubko: „Prečo mám vyberať kamene?“ Vzápätí sa roztrhlo vrece s otázkami: „Kto to bude polievať? Prečo to mám utlačiť? Nezje nám to medveď?“ Pán Gajan nám na všetky zodpovedal. Pevne veríme, že z našich sadeníc o pár rokov vyrastú krásne stromy. Po ťažkej práci sme si umyli ruky v potôčiku a následne išli za ďalším prekvapením do lesa. Bolo to obrovské lesné auto, ktoré reže drevo.
Keďže sme boli obkolesený krásou prírody, zahrali sme si pohybové hry a zjedli chutnú desiatu. Cesta z lesa bola veselá a spoločne sme si zaspievali: „Hej–hou, už ideme domov.“ Opätovne sme nastúpili na linkový autobus smer Poprad. Po dlhej ceste sme si vychutnali chutný obed v školskej jedálni, nikto z nás ani nemukol. Mali sme čo robiť, aby nám naše hlavičky „nespadli“ do tanierov od polievky. Pomalým krokom sme sa presunuli do našej triedy, ktorú sme po menšom relaxe vymenili za triedu Prieskumníkov, kde nás čakalo posledné prekvapenie. Popoludňajšie hravé doučovanie sme zmenili na kino–relax s rozprávkou v tuli vakoch.
Ďakujeme pánovi Gajanovi za krásny deň plný zážitkov a množstvo nových informácii.
— M. Slivková, A. Markócsyová