Kvalifikačná expedícia
Ráno sme sa znovu, tak ako predtým na skúšobnej expedícii, stretli na autobusovej stanici a pevne sme dúfali, že nedopadne tak ako predošlá. Náš tím sa nezmenil, stále nás bolo päť ľudí a päť batohov. Počas presunu do Spišskej Tepličky sme spomínali na dážď a mrazivú noc v kaplnke. Tentokrát sme mali v prírode prespať dve noci, čo znamenalo viac jedla, ale aj ťažšie batohy a dlhšiu trasu šľapania. Neboli by sme to my, keby sme sa už v prvých piatich minútach nestratili v dedine. Keď sme sa konečne z dediny vymotali, začalo pršať. Boli sme šťastní, keď sme našli malý domček, v ktorom sme si navarili obed – vifonky, samozrejme. Trochu nás znepokojovali nápisy a kresby na stenách (vety v angličtine ani nedávali zmysel), dokonca sme našli namaľovanú smrtku. Pršať neprestalo, a tak naša cesta musela pokračovať – chtiac-nechtiac sme zamierili do Adamcovej útulne. Deň prvý sa zatiaľ vyvíjal rovnako ako predošlá expedícia: dážď, hmla a unavené nohy. Dosť nás desila myšlienka, že v tomto počasí máme vyťahovať stany a spať pod nejakým prístreškom. Adamcova útulňa však nebol len prístrešok, bola to – ako sme neskôr zistili – chata s pieckou a posteľami. Úľava, ktorá nami prešla, sa nedá ani opísať. Veci sme si v pokoji vysušili a uvarili si povinné teplé jedlo (cestoviny so zeleninou a morcadellou). V chate bola aj gitara, tak sme trochu hrali a dlho do noci sa rozprávali.
Druhý deň nás príroda nenechala na pokoji a vyskúšala, aké máme skúsenosti s vetrom (vyše 20km/h). Párkrát sme na hrebeni spadli, ale boli sme celkom radi, že neprší. Čím nižšie sme kráčali, tým menej fučalo a dokonca sa objavilo aj slnko. Cesta dole bola riadny strmák a po krátkej pauze sme sa znovu museli vybrať nahor na hrebeň. V tom čase už poriadne pieklo a zistili sme, že nemáme dostatok vody vo fľašiach. Každú polhodinu sme si každý člen mohli dať len dva glgy a snažili sme sa napredovať čo najrýchlejšie k prameňom, niektoré však boli vyschnuté. Cesta sa k večeru zdala nekonečná a pomaly sme začali strácať nervy. Na každej prestávke sme sa zvalili na zem, už nám bolo jedno, čo po nás lezie. Stretli sme aj hada, pár jastrabov a jašteričky. Počas západu slnka sme konečne dorazili do malého kempu – Ramža, rozložili sme stany a najedli sa. Našťastie bol v blízkosti prameň, takže sme mohli naplniť fľaše a uvariť jedlo. Sedeli sme pri ohni a oddychovali, kým sa úplne nezotmelo a nevyšli hviezdy. Bol to úžasný pohľad, s otvorenými ústami sme sledovali nočnú oblohu a kde-tu sa objavili svetlušky. Noc bola príjemne chladná.
Posledný deň tiež pieklo slnko a mali sme pekne spálené ruky a plecia, boli sme však radi, že nás nečaká 10 km ďalšieho kráčania. Z hrebeňa sme došli k motorestu a odtiaľ na autobusovú zastávku. Cieľ expedície (zbierať smeti na hrebeni) sme splnili, nastúpili do autobusu a odviezli sme sa domov.
Expedícia priniesla mnoho zážitkov a príbehov, nikto z nás tak rýchlo nezabudne na tieto tri dni strávené v horách. Každý z nás pochopil, že takéto úžasné výlety nie sú kvôli lokalite, ale vďaka ľuďom, s ktorými idete. Budúci rok nás čaká zlatá úroveň, snáď sa znovu stretneme a užijeme si spoločnú cestu.
Páčil sa vám tento článok? Môžete ho lajkovať, komentovať a zdieľať na našom Facebooku gymnázia. Ďakujeme za každú vašu reakciu.
