Bol 1. jún 2018 a ja som sa zobudila na budík, ktorý ukazoval 4:45. Nahlas som si povedala:
„Dnes je tvoj veľký deň, tak to nepokaz!“ Vstala som z postele, nahádzala som tonu jedla do ruksaku
a ani neviem, ako som sa o 5:45 ocitla na veľkom parkovisku, kde som s ďalšími súťažiacimi čakala na
odvoz. Šofér prišiel, všetci sme sa „nalodili“ do auta, ktoré bolo príjemne vyhriate a už sme sa viezli
do Nitry.
O 8:30 sme už stáli pred športovou halou, kde sa mala konať súťaž. Hneď sme si zložili veci
a utekali sme na otvorenie súťaže. Po otvorení sme sa išli zaregistrovať, aby na nás nikto nezabudol
a pred jedenástou som celá roztrasená stála pred porotou. O pár minút som to mala za sebou
a mohla som si užívať deň a vystúpenia ďalších súťažiacich. Keď som sa prechádzala po chodbách
a objavovala som nové miestnosti, v ktorých som sa niekoľkokrát skoro stratila (pretože kto by
povedal, že v športovej hale sa dá aj stratiť), zavolala ma istá pani a povedala: „Ty si tá
Kokoruďová?“ Ja som sa na ňu pozrela a prikývla som. A už sme kráčali do miestnosti, v ktorej som
predtým recitovala. Čakanie na výsledok bol pre mňa nekonečný. V hlave som si hovorila: „Všetci sa
na teba spoliehajú.“
Keď porota oznámila, že som vyhrala celoslovenské kolo tejto súťaže, neuveriteľne ma to
potešilo, pretože niektorí si ani nevedia predstaviť, koľko úsilia to môže človeka stáť. Výhru sme išli
osláviť do najbližšieho obchodu, kde sme si kúpili ako sladkú odmenu veľkú zmrzlinu. Vrátili sme sa
naspäť do budovy, pobalili sme si veci a nasadli sme do auta. Boli sme celí vyšťavení z náročného, ale
úspešného dňa. Som veľmi rada, že som sa tejto súťaže mohla zúčastniť už po druhýkrát. Aj keď tento
rok som mala náročnejší a dlhší text, som rada, že som to dokázala.
— Karina Kokoruďová, sekunda