Keď som ako nová a takmer neskúsená učiteľka v prvý septembrový deň stála pred dverami do triedy plnej detí, pociťovala som stres, nervozitu, úzkosť, obavy, ale aj radosť, šťastie a chuť po poznaní niečoho nového, doteraz nepoznaného. Kládla som si otázky: „Ako to všetko zvládnem?“ „Dokážem do praxe vniesť všetko to, čo viem?“ 

 Ak ide človek robiť niečo prvýkrát, bez pomoci iných, je prirodzené, že pociťuje obavy a neistotu. Cítila som sa rovnako, no zároveň som bola odhodlaná vstúpiť do triedy plnej natešených detí, ktoré sa budú na mňa pozerať rovnako s veľkým strachom či láskou ako aj ja na nich. A oplatilo sa. Moje obavy opadli hneď pri zoznámení. Žiaci boli veľmi milí a priateľskí, už od prvej chvíle sme si vybudovali ten najlepší vzťah, aký môže medzi učiteľom a žiakom byť. Rovnako ako vo vzťahoch medzi manželmi, súrodencami, priateľmi či rodičmi a deťmi nastanú aj ťažšie chvíle, a nie vždy je všetko ideálne, tak to býva aj vo vzťahoch medzi učiteľom a žiakom. Ak sa so žiakmi dostaneme do podobnej situácie, vždy sa snažím byť veľmi zhovievavá a hlavne spravodlivá. Spolu vzniknutú situáciu riešime, diskutujeme o nej a vyberáme najvhodnejšie riešenia, aby boli spokojné obidve strany, ako žiak, tak aj učiteľ. 

Preto verím, že ako učiteľ môžem byť pre žiakov veľmi dôležitá a empatická osoba v ich živote. Pretože rovnako ako my, dospelí, aj malé detské dušičky majú svoje starosti či bôle, s ktorými sa potrebujú zdôveriť. Veľakrát sa mi stáva, že tou vŕbou bútľavou som práva ja. V tej chvíli im môžem byť nielen učiteľom, ale zároveň aj priateľom, na ktorého sa kedykoľvek a s čímkoľvek môžu obrátiť. 

Verím, že ako učiteľ môžem presnými a jasnými pravidlami, ktoré nebudú vždy iba o príkazoch, ale naopak, budú o vzájomnom rešpektovaní, vychovať zo žiakov skúsených, tolerantných a veľmi zodpovedných mladých ľudí. 

Stať sa učiteľom bolo asi mojím poslaním, pretože ja vždy hovorím, že učiteľ je anjel bez krídel a nie je to povolanie, ale naozaj poslanie.