V Life Academy pracujem už 7 rokov. Veľmi rýchlo mi to ubehlo…

Koncept školy ako základnej a strednej školy s posilneným vyučovaním anglického jazyka a bilingválnym vyučovaním ma oslovil už ako „iba“ rodiča.

Deti u nás v základnej škole dostávajú z dobrého naozaj to najlepšie – doslova. Prístup všetkých zamestnancov k deťom, práca s nimi, komunikácia s deťmi, vyučovacie aj výchovné metódy, neohrozené a podnetné prostredie, krásne vnútorné prostredie školy… Celkový prístup k deťom je v Lifke rodinný. Všetci sa navzájom poznajú, je to taká naša bublinka, komunita.

Pri mojej práci s deťmi vidím, dennodenne sa utvrdzujem v tejto myšlienke, ako veľmi dokážeme ovplyvniť smerovanie detí v ich živote, zdravé sebavedomie, ako ich dokážeme podporiť. Niekedy úplne banálnymi vecami – pochopením, objatím, rozhovorom, jednoduchým chytením dieťaťa za ruku (v tej správnej chvíli), aj keď iba na krátku chvíľu pri odchode zo školy na obed alebo na školské ihrisko, všimnutím si jeho nálady a rozhovorom s ním, pochvalou, ale aj primeranou kritikou.

Myslím si, že deti si nebudú časom pamätať na to, čo všetko v škole vyrobili, koľkokrát boli v kine, na tvorivých dielňach, na výstavách (aj keď aj tieto aktivity sú potrebné), ale budú si pamätať, čo zažívali, ako sa cítili v triede medzi deťmi, ako sa cítili, keď prišla ich učiteľka či vychovávateľka. Sme predsa pocitové tvory.

Zažívať ten pekný pocit, keď prídete do triedy plnej detí, ktoré vás vítajú vždy s úsmevom, zamávaním (lebo si nie sú istí, či už môžu vysloviť vaše meno, lebo pani učiteľka ešte rozpráva), pribehnutím a objatím, predbiehaním jeden druhého, kto prvý povie svoju najdôležitejšiu vec práve v tom momente, čiže hneď. Sledovať, ako rastú, ako sa menia v myšlienkach, správaní, pochopení, ako sa dokážu bezprostredne smiať, zabaviť sa na hocičom, robiť len tak to, čo ich baví, aj keď iba na chvíľu.

Myslím, že toto je poslanie mojej práce ako vychovávateľky. Pocity, ktoré s nimi prežívam, ktoré od nich prijímam a spätne im odovzdávam, to je na mojej práci najdôležitejšie. Tak, ako hovorieval môj dekan Miron Zelina, keď nám odovzdával vysokoškolské diplomy: „Pamätajte, výchova je dôležitejšia ako vzdelanie, aj keď vám budú hovoriť opak.“ Ktovie, či zažil alebo počul niekedy výroky typu: „Vychovávateľky nič nerobia… veď ona je iba vychovávateľka …veď ich toľko netreba…“ Aj napriek týmto tvrdeniam si roky v škole uvedomujem dôležitosť jeho odkazu. Áno, viem, viem vzdelanie je tiež veľmi dôležité – o tom hovoril zase Lenin.

Pracujem v ešte stále v skvelom kolektíve tých najlepších, najchápavejších, najkrajších kolegýň, aké som si mohla priať. Sú ochotné vždy poradiť, pomôcť, usmerniť, povzbudiť – hoci „iba“ úsmevom.