Keď si spomeniem na svoje detstvo, vynorí sa mi spomienka na to, ako som sa ešte ako predškoláčka hrala na pani učiteľku – zapisovala som si svojimi znakmi celé „texty“, pretože sa mi vždy veľmi páčilo písmo mojej mamky – tiež učiteľky.

Predpokladám, že mnoho detí prirodzene odsleduje povolanie svojich rodičov. 

Pre mňa však boli rozhodujúce vlastné skúsenosti zo základnej – no asi najviac zo strednej školy. Každý máme šťastie – aspoň dúfam, že každý – stretnúť v živote toho správneho učiteľa oddaného svojej práci, ktorú skôr považuje za akési poslanie. Ja som to šťastie naozaj mala vo svojej pani vychovávateľke, ktorá nám v triede bola vždy oporou a vedela poradiť asi vo všetkom. Aj triedny na základnej škole bol špičkový – vedel sa s nami porozprávať, dohovoriť nám – a žiaľ, musel to robievať pravidelne (boli sme výborná partia, no občas sme vedeli potrápiť). Aj pani učiteľky na strednej – nezabudnuteľné osobnosti – venujúce sa nám naplno, po odučení hodiny si preberané nové učivo stačilo len pripomenúť prečítaním, pretože výklad novej látky prepojený so životom „sa pamätal“ akoby sám. 

Druhou stranou mince v stretnutiach s učiteľmi bola aj smola na niektorých pedagógov. Najhoršie sú spomienky na tých, ktorí k nám mladým a neskúseným ľuďom pristupovali s obrovským odstupom a hľadeli na nás z takej výšky svojho vlastného piedestálu, že nás ani nepočuli. Najhoršie na takýchto pedagógoch bolo, že nás ani nechceli počuť, nezaujímal ich náš názor či otázky. A to bol moment – ktorý ja považujem za rozhodujúci. 

Presne v takých chvíľach pri takomto type učiteľa som sa rozhodla, že ak sa stanem učiteľkou, budem sa k „svojim“ deťom – žiakom správať s pochopením, so záujmom, snahou porozumieť im, poradiť a v prípade potreby pomôcť. 

A práve preto verím, že ako vychovávateľka môžem vďaka väčšiemu priestoru a času popoludní spoznať deti trochu detailnejšie – ich radosti, starosti, obavy či strachy. A verím, že ak som počas svojho pôsobenia pomohla čo i len jednému dieťaťu, malo to zmysel.