Každému sa v mladosti páčilo nejaké povolanie, mal to svoje vysnívané. Napríklad ja som chcela byť tanečnicou. Od začiatku som tomu verila a bolo pre mňa hlavné to, aby ma moje povolanie, nech už bude akékoľvek, bavilo a napĺňalo, a aby som ho robila s láskou a radosťou. Tancu som sa venovala 17 rokov, počas ktorých som tanec učila v tanečnom klube a neskôr na základnej umeleckej škole. Práve v tej dobe som dostala ponuku stať sa vychovávateľkou, čo robím doposiaľ. Teším sa, že pri tejto profesii stále môžem využívať svoje tanečné skúsenosti.

Ako vychovávateľka chcem v deťoch rozvíjať kreativitu, talent, chcem v nich podporovať to, aby mysleli na ostatných, na chorých či chudobných ľudí, na prírodu, na zvieratká, aby nehľadeli zanietene dopredu. To je v dnešnej dobe dôležité, zastaviť sa a obzrieť sa dozadu, aby sa nám darilo týmto spôsobom stavať mosty nad priepasťou pre tých, ktorí našu pomoc potrebujú. Rozprávať sa s deťmi o ich pocitoch, zisťovať ich názory, nie ich meniť, len sa pýtať, časom prídu na to samy. Podporovať ich, uznávať za veci, ktoré robia, byť pre nich majákom v mori a vedieť ich usmerniť.

Mojou najväčšou túžbou je ísť na deti s láskou. Vychovať nielen odborníkov či vzdelancov, ale aj inteligentné, empatické osobnosti ochotné pomôcť napríklad aj starej panej, ktorá má veľkú tašku či vedieť pustiť sadnúť mamičku s dieťatkom v autobuse, zdvihnúť odpadky na ulici alebo pomôcť kamarátovi. Ak chcem urobiť svet lepším, tak je mojou úlohou dokázať deti presvedčiť o tom, aké úžasné sú a ako môžu zmeniť svet. Inšpirovať ich, že ak aj vystrelia na Mesiac a netrafia, tak to nevadí, lebo aj tak ostanú medzi hviezdami.