Byť priemerný nie je nič moc, ale v tomto prípade je to celkom prijateľný prívlastok, ku ktorému sme sa museli dopracovať tvrdou týždennou prácou. Je ťažké hrať rolu rozhodcu, keď ste nikdy nič o tenise nepočuli. A to bol prípad väčšiny nášho „lifáckeho“ tímu.
V prvý deň vás postavia na kurt, tenista na druhej strane odpáli loptičku a managér turnaja sa vás opýta: “Tak, ako by ste rozhodli?“ A vy v strese, pretože sa na vás díva s nádejou ďalších desať laikov, odpoviete: „Dobrá?“ A vtedy managér začne vysvetľovať pravidlá, gestá a pokriky s nádejou, že to rýchlo pochopíte… Potom dá pokyn tenistovi, aby úder zopakoval a s nádejou hľadí na vás. Vaša odpoveď ho opäť privádza do zúfalstva a opäť vysvetľuje.
Tak, takého boli začiatky. Na záver managér rezignuje a zahlási: „Nevadí, skúsite si to zajtra v zápase, potom uvidíme.“ Tak sme poniektorí odkrútili svoju premiéru na zápase a po hodine totálne vyčerpaní a vystresovaní, čakali na striedanie. Čoskoro sme si zvykli a začali nás zaujímať aj iné „veci“ — tenisti. Vysoký, nízky, pekný aj škaredý a dokonca aj HRBATÝ. Veru, stretli sme tam všelijaké osobnosti slovenského aj svetového tenisu! A naučili sa veriť v naše schopnosti. Bol to skvelý týždeň plný tenisu a horúceho slnka.