7.11. 2014
Už niekoľko dní pred týmto dátumom, sme kráčali „my prváčence“ školskými chodbami s modrými mikroténovými čiapočkami na hlavách a pripadali sme si všelijako, len nie normálne. Bola to pre nás akási predpríprava na imaktrikuláciu. Milý príspevok od našich imatrikulantov – tretiakov.
V piatok o 17:00 to celé začalo naberať reálne rozmery. Stretli sme sa v divadle v Spišskej Sobote. Účasť divákov – spolužiakov bola síce poskromnejšia, ale čo už, prišli o veľa. O veľa a tiež o možnosť zabávať sa na trpiacich a potiacich sa prvákoch, ktorí sa chceli oficiálne zapísať do dejín školy – Life academy.
Úvodné minúty patrili nám nováčikom. Keďže sa nám zdalo neohľaduplné, aby sme sa strápňovali len my, s radosťou sme to umožnili aj divákom v sále a zapojili sme ich do súťaže imitovania slov, ktoré sme im zadávali. A boli celkom úspešní. Lenže to bol aj koniec našej srandy. Nastúpili „bossovia“. Náhodne vyvolávali na javisko svoje obete a mučili ich spievaním. Aj keď sa tak nad tým zamyslím, občas to bolo skôr mučenie uší nás ostatných. Keďže hudobný sluch-nesluch neskontrolovali všetkým, užili sme si to rovnakým dielom v súťažiach. A aké boli ceny? Veru hodnotné. Dostali sme, čuduj sa svete, čosi lepkavé, múku na hlavu a koláčik – „špecialitku z kuchyne 3.A“. Chuťovo to bolo čosi neopísateľne neopísateľné, niečo, čo sa dalo zjesť len jedenkrát. Proste Michelinská kuchyňa.
No a keď sme už boli dobre napapaní, neočakávali sme ani vo sne druhý chod nášho menu. Ale ten prišiel. Vrcholom „cechovačky“, keď sme už boli statočne dolepení a domúčení, bola kulinárska špecialita – tzv. „eňo-ňuňo gebuzníček“. Nechcite vedieť, ako vyzeral, voňal a už vôbec nie, ako chutil. Použité ingrediencie neznámeho a nezistiteľného pôvodu sa nám ešte dlho potulovali v našich črevách. (Chvalabohu, že len tam.) Tretiaci sa na nás zabávali, my prváci sme tajne dúfali, že všetkým „radostiam“ je už koniec. Dočkali sme sa. Prežili sme. Záverečné foto … a sme navždy súčasťou LIFE-ákov. Po poľudštení tvárí a zovňajšku, sprevádzala zvyšok večera tanečná zábava – „ja tak rád trsám, trsám.“
Po našom „cecha“ bola v konečnom dôsledku perfektná. Radi by sme si ju zopakovali. Ale až o rok – ako diváci. No a o ďalší, to už, budeme hrať prvé husle my, o tri roky staršie „prváčence“. A veruže sa tešíme.
PS1: Ďakujeme za účasť pani zriaďovateľke, pani riaditeľke, pani učiteľkám a ostatným spolužiakom.
PS2: Veľké ďakujeme našim imatrikulantom – tretiakom za skvelú zábavu a za to, že ste nás šetrili.
Dominika Demková (1. ročník)