Verím, že ako učiteľ môžem…

…môžem deti motivovať, posúvať k lepším výkonom, inšpirovať sa medzi sebou navzájom, naučiť ich hľadať odpovede na ich otázky, nevzdávať sa a pracovať na sebe…

Do školy deti prichádzajú plné zodpovednosti a úžasu nad školou. Sú hrdé na to, že sú z nich skutoční školáci. Hovorím tomu živná pôda pre učenie. Úlohy robia so zanietením a najlepšie ako dokážu. Ich rodičia bdejú nad písankami a tešia sa s deťmi z krásneho tvaru písmenka, ktorý sa vydaril. Postupne prichádza väčšia a väčšia samostatnosť a zodpovednosť za výkony sa presúva na deti. Ako učiteľ môžem v škole ovplyvňovať deti, ale len pri dobrej spolupráci s rodičmi sa dostaví želaný výsledok. Vždy si to predstavujem ako dva mantinely. Z jednej strany stoja rodičia a z tej druhej učiteľ, škola. Dieťa sa v týchto mantineloch pohybuje a občas naráža do jednej, občas do druhej strany, ale tie ho múdro posunú do stredu. Vždy si želám, aby to bola zlatá stredná cesta. Len spoločnými silami dokážeme viesť deti tak, aby sa z nich stali plnohodnotní ľudia. 

Vždy, keď sa s deťmi lúčim, hovorím im, aby mi dali vedieť, kam ich cesty života zaviedli. Pretože v zárodku prvého stupňa vidieť naozaj len zárodky ich budúcnosti. Ako učiteľka vidím veľa možností, ktoré deti majú a ciest, ktoré sa im otvárajú, ale netuším, čo si vyberú. Hovorím im, že môžu byť kýmkoľvek. Záleží len na nich, ako chytia opraty života, oprú sa doň a zvládnu výzvy, ktoré si budú chcieť s nimi zmerať sily. Verím, že v každom dieťati sa skrýva úžasný, zatiaľ neobjavený potenciál. Považujem za svoju úlohu viesť deti tak, aby dvere do budúcnosti zostali otvorené a deti si mohli vyberať.